Pracovná výbava: ochranné odevy minulosti I.

Už od dávnych dôb si ľudia postupne vyvinuli rôzne druhy ochrany nielen vlastného obydlia, ale hlavne vlastného tela. Okrem zachovávania správnej štruktúry jedla a udržiavania vlastnej mysle v pozitívnej rovine, vynašli rôznorodé veci aj na vonkajšiu ochranu fyzického tela.

STAROVEKÉ BRNENIE AKO ZÁKLAD

Vedieť vyrobiť kvalitné a dobre pasujúce brnenie sa medzi ľudom považovalo za veľmi vážené umenie. Bolo to remeslo, ktoré si vyžadovalo, aby sa dodržali všetky zadané parametre presne ako mali. Nesmelo sa nič posunúť ani o jeden jediný milimeter. Všetko muselo sedieť na mieru. Stačil jeden menší odklon nahor, alebo nahor, predstavovalo by to značné obmedzenie pre pohyb kĺbu ktorý mal byť zakrytý. Na druhej strane, celé brnenie nesmelo pri pohybe tvoriť medzery, prázdne miesta medzi jednotlivými kusmi. Ak by k tomu došlo, následkom mohlo byť aj dosť vážne poranenie osoby, ktorá toto nevhodne ušité brnenie mala na sebe.

Výroba brnenia sa robila z tvrdej ocele. Keďže cieľovou skupinou pre ktorú bol tento druh ochrany určený boli vyššie vrstvy spoločnosti, výrobcovia sa veľa krát stretli s dopytom po všakovakých ornamentoch, vzorkách a ozdobách. Tieto dekoratívne doplnky mali vo viacerých prípadoch aj špeciálnu funkciu.

Budúci rytieri nosievali svoje brnenie už od raného veku. Čo znamenalo, že výrobcovia boli nútení vyrábať stále nové a nové brnenia na stále sa vyvíjajúce telo mladého človeka. Dôsledkom tejto skorej prípravy sa stávalo, že títo mladí chlapci aj keď práve neboli odetí a zahalení v studenej oceli, vykazovali hlavne pri pohybe isté špecifické črty ktoré prezrádzali niečo o ich životnom smerovaní. Celý tento premyslený systém robil z týchto mladíkov polobohov – obyčajní vojaci im mohli len závidieť. Dostávalo sa im individuálnemu prístupu a ešte k tomu neboli v nebezpečných situáciách skoro vôbec vystavení veľkému nebezpečenstvu smrti. Z vojakov iba legionári v starovekom Ríme mali prístup k tomuto druhu ochrany. Podmienkou však bolo rímske občianstvo, vek nesmel presiahnuť 45 rokov a vojak musel ostať v službe po dobu až 25 rokov. Povinnosť byť plne vyzbrojený a teda aj obrnený mali vojaci hlavne v prípade, ak boli vyslaní na nepriateľské prostredie.

Zbroj zvyčajne pozostával z kovového panciera, chráničov na holeň, prilby a veľkého okrúhleho štítu. U legionárov bolo brnenie doplnené o minimálne dva oštepy, dýku a krátky meč.

TYPY BRNENIA

Doposiaľ sa zachovali zmienky o tom, že samotné slovo brnenie sa používa vtedy ak ním chceme označiť krúžkovanú zbroj. K ďalším typom patrili falerová zbroj, šupinová zbroj, lamelová zbroj.

Krúžkovaná zbroj sa vyrábala z veľmi malých kovových krúžkov. Spojenie krúžkov sa dialo buď kovaním, alebo nitovaním. Vyrábala sa samostatne košeľa i nohavice.

Falerová zbroj predstavuje vysekané kovové krúžky tzv. falér navlečené na kožené ramienka, ktoré sa našívajú vedľa seba na textilný, alebo kožený podklad.

Šupinová zbroj – základ tvorí kožený, alebo textilný podklad. Na ten sú prišité kovové šupiny. Tento typ zbroje sa po prvýkrát objavil v starovekom Egypte, Ríme a Grécku.

Lamelová zbroj sa podobá na šupinovú zbroj, ale s menším rozdielom: nie je potrebný pevný podklad a jej jadro tvoria tzv. lamely. Tie bývajú vyrobené buď z kože, alebo zo železa.

Untitled2

Zdroj: pixabay